MESTRE PASTINHA:

Celým menom: Vincente Ferreira Pastinha
Narodený: 5.apríla 1889, Salvador, Brazília
Otec: José Seňor Pastinha
Matka: Eugenia Maria de Carvalho
Prvý mestre: Benedito
Prvá škola capoeiry angoly: 1942 – „ Centro Esportivo de Capoeira Angola “
Zomrel: 13. novembra 1981

Capoeire sa začal venovať v 8 rokoch, kedy sa ho chopil afričan menom Benedito po tom, ako si všimol že ho starší a silnejší chlapec zvykol tĺcť. Benedito Pastinhu naučil zopár fínt a pri ďalšej potýčke spomínaný chlapec dostal rýchlu a hlavne nečakanú príučku a dokonca sa stal Pastinhovým obdivovateľom  Pod vedením Benedita trénoval ešte ďalšie tri mesiace.

Mestre Pastinha mal šťastné a skromné detstvo. Dopoludnia trávil v umeleckej škole, kde sa učil maľovať a popoludní sa venoval capoeire. Na želanie svojho otca, ktorý neschvaľoval jeho tréningy capoeiry, sa neskôr prihlásil do námorníckej školy, avšak aj svojich spolužiakov a kamarátov zo školy učil capoeire. Ako 21 ročný z tejto školy odišiel, aby sa stal profesionálnym maliarom. Vo voľnom čase tajne trénoval capoeiru, pretože vtedy to bolo ešte ilegálne. Neskôr pracoval ako leštič topánok, krajčír, security guard v kasíne a stavebný robotník, aby sa mohol venovať tomu, čo mal v živote najradšej – aby mohol byť angoleirom .

V roku 1941 na pozvanie svojho ex-študenta Abberea sa Pastinha zúčastnil nedeľnej rody s viacerými významnými mestres. Po nej ho oslovil jeden z najväčších mestres v Bahii, mestre Amorzinho, aby sa ujal capoeiry angoly.

V roku 1942 Pastinha na tento podnet založil v Pelourinhuprvú oficiálnu školu capoeiry angoly s názvom „ Centro Esportivo de Capoeira Angola “. Jeho žiaci nosili úbor zložený z čiernychnohavíc a žltéhotrička, teda cvičili vo farbách jeho obľúbeného futbalového tímu „ Yspiranga Futebol Clube“. Neskôr sa spolu s brazílskou delegáciou zúčastnil „ Prvého medzinárodného festivalu de Artes Negras “, kde so sebou priniesol aj Mestre Joao Grande, Mestre Gato Preto, Mestre Gildo Alfinete a ďalších.

Oklamaný falošnými sľubmi miestnych autorít a bez akejkoľvek podpory ostal nakoniec Mestre Pastinha na sklonku života opustený, slepý a veľmi chorý.  Celý svoj život obetoval capoeire angole a 12-ho apríla1981 si zahral svoju poslednú hru angoly. Zomrel ako 92 ročný. Jeho najvýznamnejšími a najučenejšími študentmi a pokračovateľmi sú Mestre Joao Grande a Mestre Joao Pequeno, ktorí pokračujú v šírení capoeiry Angoly vo svete.

 

MESTRE BIMBA:

Celý menom: Manuel dos Reis Machado
Narodený: 23. novembra 1900(1899), Salvador, Brazília
Otec: Luis Candido Machado
Matka: Maria Martinha do Bonfim
Prvý mestre: Bentinho
Prvá škola capoeiry regional: 1932 – „Academia-escola de Capoeira Regional“
Zomrel: 15. februára 1974

Capoeire sa Bimba venoval od svojich 12-tich rokov, s kapitánom Companhia Baiana de Navegação (kapitán navigácie) z Estrada das Boiadas (dnes sa to volá bairro da Liberdade) v Salvadore s Mestre Bentinhom. Prezývka „bimba“ – pipík mu prischla vďaka stávke medzi jeho mamou a jej pôrodnou asistentkou o tom či sa narodí chlapec alebo dievča (matka chcela dievča). Po pôrode obom bolo jasné kto stávku vyhral, práve vďaka jeho „bimbovi“. 

Mestre Bimba bol a je veľmi významný pre capoeiru, lebo zmenil jej osud. Počas otrokárskej epochy bolo praktizovanie capoeiry zakázané, a tak to ostalo aj po oficiálnom zrušení otroctva, po 13. marci 1888, neskôr to bolo dokonca trestané.

Napriek zákazu, Mestre Bimba vytvoril nový štýl capoeiry, nazvaný „ Capoeira Regional “ alebo „ Luta Regional Baiana “, ktorý bol viac bojovo orientovaný, efektívnejší a atletickejší. Do pôvodnej capoeiry zakomponoval prvky a techniky z „Batuque“ (bojového umenia, ktoré sa naučil od svojho otca), jiu-jitsu a boxu.

Neskôr sa podarilo Mestre Bimbovi po úspešnom vystúpení v paláci presvedčiť Bahijského guvernéra, ktorý sa volal Juracy Magalhães, o veľkej kultúrnej hodnote capoeiry a následne v 30-tych rokoch dosiahol zrušenie oficiálneho zákazu capoeiry.

V roku 1932 založil Mestre Bimba prvú školu Capoeiry regional, „ Academia-escola de Capoeira Regional“, v Engenho de Brotas, v Salvadore-Bahii. Jeho žiaci nosili biele úbory, ktoré mali za úlohu ukázať odbornosť školy a jej vysoký štandard a tým zlepšiť ešte stále neblahú povesť capoeiry medzi príslušníkmi vyššej vrstvy. Neskôr sa aj takíto ľudia začali prihlasovať do Bimbovej akadémie a navštevovali hodiny capoeiry.

V roku 1937 bol mestre Bimba pozvaný verejne prezentovať capoeiru pred prezidentom Brazílie, ktorým bol v tom čase Getúlio Dorneles Vargas a neskôr mu bol na základe toho udelený štátny certifikát na vyučovanie.
V roku 1942 Mestre Bimba otvoril svoju druhú školu, na Terreiro de Jesus - rua das Laranjeiras, ktorá funguje dodnes pod vedením jeho bývalého študenta Vermelha. Bimba tiež vyučoval capoeiru v armádnej a policajnej akadémii.

Neskôr bol považovaný za otca modernej capoeiry. Počas svojho života pracoval ako baník, tesár, tréner koní, prístavný vykladač, skladník, ale hlavne ako capoeirista s veľkou osobnosťou.
Sklamaný z nedostatku podpory a falošných sľubov od miestnych autorít sa Mestre Bimba na pozvanie svojho bývalého študenta presťahoval do Goianie, kde neskôr v roku 1974 zomrel v nemocnici po mozgovej príhode.
Po jeho smrti prevzal jeden z jeho synov, Mestre Nenel (Manuel Nascimento Machado) ako 14 ročný jeho akadémiu capoeiry. Dodnes je Mestre Nenel zodpovedný za neobyčajné kultúrne a historická dedičstvo ktoré mu jeho otec prenechal a je prezidentom školy capoeiry s názvom „Filhos de Bimba“

 

ZUMBI:

Zumbi dos Palmares sa narodil v štáte Alagoas v roku 1655. Bol jeden z hlavných reprezentantov černošského odporu voči otroctvu v čase koloniálnej Brazílie. Bol vodcom Quilombo dos Palmares, slobodnej komunity, vytvorenej otrokmi – utečencami. Quilombo dos Palmares bolo umiestnené v regióne Serra da Barriga, čo je časť Uniao dos Palmares (Alagoas). V čase keď bol Zumbi vodcom, Quilombo dos Palmares malo cca 30 tisíc obyvateľov. Černošskí obyvatelia Quilomba žili slobodne, v súlade so svojou kultúrou a produkovali všetko, čo potrebovali k prežitiu. Hoci sa Zumbi narodil slobodný, bol zajatý keď mal cca sedem rokov. Bol zverený do rúk katolíckeho kňaza, bol pokrstený a dostal meno Francisco. Učil sa portugalčinu a katolícke náboženstvo, pričom prichádzal pomáhať kňazovi pri omšiach. Avšak vo veku 15 rokov sa vrátil žiť späť do Quilomba. V roku 1675 bolo Quilombo napadnuté portugalskými vojakmi. Zumbi pomáhal pri obrane a prejavil sa ako veľký bojovník. Po krvavej bitke boli portugalskí vojaci nútení stiahnuť sa do mesta Recife. O tri roky neskôr sa guvernér provincie Pernambuco pokúsil o dohodu s terajším lídrom Quilomba – Ganga Zumbim, Zumbi sa postavil proti dohode, takže sa nedosiahla sloboda “quilombolčanov” a černosi na fazendach (čosi ako farmy otrokárov) ostávali naďalej väznení. V roku 1680, vo veku 25 rokov sa stal Zumbi vodcom Quilombo dos Palmares a vodcom odporu voči kontrolám vlády. Počas jeho vládnutia sa Quilombo rozrastalo a silnelo a vyhralo niekoľko bitiek s portugalskými vojakmi. Zumbi ukázal veľkú schopnosť v plánovaní a organizácii Quilomba, ako aj statočnosť a vojenské znalosti. V roku 1694 organizoval bandeirante Domingo Jorge Velho (POZN – bandeirante – účastník ozbrojenej výpravy do brazílskeho vnútrozemia) veľký útok na Quilombo. Po intenzívnej bitke bolo Quilombo dos Palmares totálne zničené. Zumbimu sa podarilo utiecť, avšak je zradený starým priateľom a vydaný do rúk vojakom bandeirante. Vo veku 40-tich rokov bol Zumbi popravený (sťatý) 20.novembra roku 1965.  Zumbi je považovaný za jedného z najväčších vodcov brazílskej histórie. Je symbolom odporu a boja proti otroctvu, bojoval za slobodu vyznania, náboženstva a praktikovania africkej kultúry v koloniálnej Brazílii. Deň jeho smrti 20. november je pripomínaný vo všetkých častiach Brazílie ako Dia da consiencia negra (čosi ako deň černošského uvedomenia si).

Zumbi sa narodil v najväčšej kolónii vyslobodených otrokov. Jej obyvateľmi neboli len oslobodení otroci z Afriky, ale aj pôvodní brazílski indiáni a príslušníci iných miešaných rás (mestici). Táto kolónia mala vládu organizovanú podobne ako v Afrike, s kráľom a jeho zborom. Najlepší bojovnící z vojen boli volení za kráľov a Zumbi bol najznámejším z nich.

Quilombo dos Palmares 65 rokov úspešne bojovalo proti portugalským a holandským kolonizátorom, ale nakoniec bolo zničené. Zumbimu sa napriek tomu podarilo vyslobodiť a zachrániť sa a preto bol dokonca považovaný za nesmrteľného. Nakoniec sa však autoritám podarilo ho chytiť a bol popravený. Jeho hlavu ukázali ľuďom na námestí, aby uverili v jeho smrteľnosť.

Zumbi je považovaný za národného hrdinu a bojovníka, za symbol slobody a jeho meno sa stalo legendou v capoeire.

 

BESOURO MANGANGA:

Jeho matkou bola Maria José a otcom João Matos Pereira. Narodil sa buď v roku 1895 na základe dokumentu o jeho vyhostení alebo v roku 1900 na základe jeho úmrtného listu. Manuel Henriques, sa naučil capoeiru od afrického bývalého otroka menom Tio Alipio. Na svojom prvom batizade dostal prezývku Besouro Manganga, lebo sa hovorilo, že hocikedy sa schyľovalo k boju a bol obklopený takým množstvom nepriateľov, že ich nebolo možné poraziť, zmenil sa na chrobáka a odletel. K jeho menu sa viaže množstvo legiend. Najznámejšia vraví, že dosiahol stav, ktorému sa hovorí „Corpo fechado“, vďaka čomu ho nemohli raniť guľky ani dýky. Vďaka týmto legendám sa pre capoeiristov stal Besouro mytologickou postavou spájanou s bojom proti utláčateľom pomocou zničujúcich úderov a rôznych fígľov. Hoci sa často špekuluje nad tým, že nemal rád políciu a často dochádzalo k jeho konfrontáciám s jej lokálnymi zložkami, z ktorých vychádzal víťazne, Antonio Liberac Cardoso Simões Pires hovorí:  “Jeho praktiky nemôžu byť spájané s lúpežníctvom alebo rebéliou, nakoľko Besouro bol celý svoj život považovaný za robotníka a nikdy nebol zatknutý za lúpežné prepadnutie, krádež, či inú známu kriminálnu aktivitu. Jeho uväznenia sa vzťahujú na rebelovanie voči ozbrojeným zložkám alebo na neuposlúchnutie rozkazu ešte z čias, keď slúžil v armáde. Niektoré záznamy uvádzajú, že v roku 1918 došlo k stretu Besoura s políciou, keď bol ňou vyslaný na policajnú stanicu v Sao Caetano v Salvadore, kde si mal prevziať berimbau, ktoré bolo skonfiškované jeho skupine. Potom, ako si berimbau vyžiadal a odmietli mu ho vydať, spolu so svojimi priateľmi napadol osadenstvo policajnej stanice. Boli však porazení potom, ako na stanicu dorazili posily.

Štýl capoeiry praktizovaný bývalými otrokmi začiatkom dvadsiateho storočia zahŕňal aj použitie zbraní. Z nich najmä nožov a britiev. Na odvedenie pozornosti bol používaný aj klobúk, čo sa často hodilo najmä ak súper disponoval strelnou zbraňou. Taktiež vyvinuli techniky, kedy britva bola priviazaná na gumičke a bojovník hodil svoju zbraň, ktorá sa mu potom ako poranila protivníka vrátila. Existuje viacero verzií toho, ako Besouro zomrel. Jedna hovorí, že to bolo počas boja s políciou, iná zase, že bol zradený a odzadu bodnutý nožom. Druhá spomenutá je často spracovávaná v capoeiristických piesňach a hovorí, že majiteľ plantáže, istý Dr. Zeca, potom ako jeho syn Memeu dostal za úlohu chytiť Besoura, nastražil pascu. Plantážnik mal priateľa, ktorý bol správcom plantáže v Maracangalha a volal sa Baltazar. Besouro nevedel čítať a tak po ňom poslali list Baltazarovi, v ktorom stálo, že má na mieste skoncovať so životom muža, ktorý mu list priniesol. Baltazar si list prečítal a povedal Besourovi, nech počká do ďalšieho dňa, že po ňom pošle späť odpoveď. Besouro ostal na noc a ráno keď šiel za Baltazarom po odpoveď, bol obklopený asi 40 mužmi, ktorí mali rozkaz ho zabiť. Guľky mu však nič nerobili a tak ho zabil až muž, ktorý na to použil nôž z „tucum“ (alebo ticum), čo bol druh dreva, o ktorom sa tradovalo, že iba ním je možné zabiť človeka, ktorý dosiahol „Corpo fechado“.

Dnes je Besouro známy ako Cordao de Ouro. Je prítomný v zemi Umbanda, kde ho po príchode možno nájsť spolu s „médiami“ sedieť v polohe lotosového kvetu. Nerád hovorí a jeho prácou je chrániť vykonávanie ich návrhov.

“…tum tum tum Besouro Mangangá, bateu foi na polícia de soldado a general…”.