Pôvod, vznik a postupný vývoj capoeiry dodnes nie je jasný. Ľudia zaoberajúci sa touto problematikou majú značne sťaženú prácu, keďže prvé dve storočia otrokárskej epochy v Brazílii boli len veľmi chabo zdokumentované a množstvo dôležitých informácií, na nariadenie prvej vlády novovzniknutej Republiky v roku 1890, pohltili plamene.
Capoeira nepochybne súvisí s prítomnosťou Afričanov v Brazílii. Tí boli do juhoamerických končín prevezení počas otrokárskej epochy za účelom práce na plantážach patriacich Portugalcom. Portugalci sa prvýkrát vylodili na brazílskom pobreží v Apríli v roku 1500. Spočiatku Portugalci využívali Brazíliu na zásobovanie a obranu ich obchodných výprav do Indie. Netrvalo dlho a Portugalci začali nútiť domorodcov do práce na plantážach. Vykorisťovanie a utláčanie spolu s neľudskými podmienkami, v ktorých otroci pracovali, mal za následok výrazný pokles populácie Indiánov a s ním aj ubúdanie pracovných síl. Tisícky domorodcov zomreli na neznáme choroby, ktorými sa nakazili od Európanov.
Brazília bola pre Portugalcov potenciálnou bohatou kolóniou a preto bolo nutné stratu pracovných síl kompenzovať. Keďže už storočie pred kolonizáciou Brazílie Portugalci vo veľkom využívali prácu zajatcov z Afriky vo svojej krajine, nahrádzajúc tým značné straty na životoch počas námorných výprav, bolo pre nich prirodzené začať presúvať otrokov aj do Južnej Ameriky. Keď sa prevoz otrokov stal výhodným biznisom, prepravcovia boli schopní natlačiť do jednej lode aj pol milióna pasažierov. Kvôli riskantným podmienkam počas trojmesačnej cesty približne 400 000 ľudí zahynulo pri každej plavbe a ich telá boli hodené do vôd Atlantického oceánu. Obrovský dopyt po poľnohospodárskych produktoch z Brazílie a vysoká úmrtnosť otrokov pri preprave a v kolóniách si vyžiadali nutnosť prevozu stále väčšieho množstva Afričanov. Do polovice devätnásteho storočia, kedy bol v roku 1850 oficiálne zakázaný prevoz otrokov, bolo predaných takmer 4 000 000 ľudí.
Otroci privezení z Afriky so sebou doniesli svoju kultúru, ktorá nebola zapísaná v knihách alebo múzeách, ale v ich telách, mysli, srdci a duši, kultúra, ktorá bola prenášaná z otca na syna po celé generácie. V populácii otrokov v Brazílii mali veľké zastúpenie tri hlavné skupiny – Sudánska skupina, Mohamedizovaná Guinejsko-Sudánska skupina a „Buntu“ skupina národov z Angoly, Konga a Mozambiku. Okrem toho sa otrokmi stávali aj zajatí piráti a zločinci pochádzajúci z Európy či Ázie a samozrejme domorodí indiáni z Ameriky.
V kolóniách neboli tieto skupiny separované. V zriedkavých chvíľach voľna preto pri spoločných aktivitách dochádzalo k vzájomnému prepojeniu a absorpcii prvkov rôznych kultúr. Nasledujúce generácie už vyrastali v multikulturálnom prostredí a po niekoľkých desaťročiach môžeme hovoriť o zrode nového výrazu kultúry, ktorý je zmesou juhoamerickej a africkej hudby, tancov, rituálov, indiánskych a východoázijských spôsobov boja, o vzniku afro-brazílskeho bojového umenia – Capoeiry.
Capoeira sa rozvíjala na viacerých miestach Brazílie. V Rio de Janeiru a v Recife však na rozdiel od Salvadoru (hlavného mesta Bahie) mala prevažne znaky boja. V Bahii naopak došlo k syntéze prvkov boja, tanca a rituálu. Jair Moura, citujúc Albana de Neves e Souza z Luandy (Angola), napísal: „V južnej Angole existuje tradícia osláv puberty dievčat. Pri tejto príležitosti sa na počesť novopečených žien pripravených na manželstvo a materstvo tancuje tanec „n´golo“ – tanec zebier. Chlapec, ktorý má to šťastie, a je mu ponúknutá možnosť tancovať tento tanec, si môže spomedzi mladých žien vybrať nevestu bez platenia zvyčajného poplatku.“ Tanec N´golo bol pravdepodobne základom, z ktorého vplyvom rituálov z iných častí Afriky a sveta vznikla capoeira.
Počas 19. storočia došlo v Brazílii k viacerým významným historickým udalostiam, ktoré sa odrazili aj vo vývoji Capoeiry: v roku 1822 bolo podpísané verejné vyhlásenie nezávislosti Brazílie; v roku 1850 bolo zakázané obchodovanie s otrokmi; pozitívnu zmenu v živote otrokov priniesli dva zákony – „Saraiva Cotegipe“ z roku 1885, nariaďujúci prepustiť všetkých otrokov vo veku nad 65 rokov a „Zlatý zákon“ z roku 1888 o zrušení otroctva. Z prepustených otrokov, neschopných zaradiť sa do normálneho spôsobu života, sa stávali tuláci, zlodeji a vrahovia – spodina spoločnosti. Pri tomto spôsobe života využívali to čo vedeli a to capoeiru. Keď im nestačili bosé nohy a holé ruky, začali používať britvy. Capoeira sa začala považovať za niečo zlé, za ohavný sociálny neduh. To viedlo až k jej definitívnemu zákazu v roku 1892. V mestách sa postupne sformovali tzv. „maltas“, skupiny „capoeiristov“ združujúce dvadsať až sto členov. Tieto skupiny mali stretnutia na tajných miestach, svoje vlastné vnútorné zákony a tiež pravidlá prijímania nových členov, ktorí si následne vybrali obyčajne veľmi kuriózne prezývky („Camisa Rôxa“- ružová košeľa, „Tres Cachos“- tri banánové trsy, „Bimba“- pipík, atď).
Napriek nelichotivej povesti, „capoeiristi“ boli z času na čas považovaní za hrdinov. Zlepšiť si reputáciu im pomohla aj Paraguajská vojna. Počas jej trvania boli pri vzájomných stretoch bojujúcich vojsk „capoeiristi“ úspešne stavaní do prvých radov. Brazílska vláda totiž na posilnenie svojich oddielov priviezla žoldnierov z Anglicka, Írska a Nemecka. Vzbúrenci vyprovokovaní neprimeraným zaobchádzaním zo strany veliteľov okrádali a zabíjali nevinných ľudí, ktorí im prišli do cesty. Incident bol ukončený, až keď sa vojaci dostali do stretu so skupinou „capoeiristov“. Ani pušky im nepomohli ubrániť sa voči palicami, britvami, kameňmi a prefíkanosťou vyzbrojenými „capoeiristami“.
V roku 1920 „capoeiristi“ v Bahii pocítili železnú ruku policajného šéfa Pedra de Azeveda Gordilha, ktorý sústredil všetku silu jeho eskadry do boja proti Capoeire. Pod silným tlakom jeho opatrení v celej krajine sa capoeira zmenila na menej agresívnu víkendovú zábavku a onedlho na to sa „capoeiristi“ začali stretávať pred barmi, praktizujúc už len neútočný druh tanca a štrngajúc si pivami pri zvukoch „berimbaa“.
Útlak capoeiry zoslabol po vojenskej revolúcii, keď sa v roku 1930 k moci dostal Getúlio Vargas. V roku 1951 bol ľudom zvolený za prezidenta. Aby Vargas podporil narastajúcu popularitu medzi obyvateľmi, postaral sa o zníženie tlaku kladeného na ich kultúrne prejavy, capoeiru nevynímajúc. Pravdepodobne aj Vargasove kroky uľahčili prácu Mestre Bimbovi, ktorý sa výrazne pričinil o obnovenie efektivity, dôstojnosti a historickej perspektívy capoeiry, vo vtedajšej dobe považovanej za dekadentnú.
Manoel dos Reis Machado, neskôr Mestre Bimba, sa narodil 23. novembra 1899 v Salvadore, hlavnom meste Bahie. Umeniu capoeiry sa ako 12-ročný začal učiť od Bentinha, afrického veliteľa člnov miestnej navigačnej spoločnosti. Dôležitosť Mestre Bimbu pre históriu capoeiry bola definitívne spečatená v roku 1932, kedy sa stal prvým „mestre“, otvorením prvej školy capoeiry – „Centro de Culturo Fisico Regional“ (centrum telesnej kultúry). K úplnej zmene vo vývoji capoeiry však došlo až 9. júla 1937. Škola Mestre Bimbu bola oficiálne uznaná vládou prostredníctvom Úradu pre vzdelávanie a verejné záležitosti. Mestre bol takisto prvým, kto mohol prezentovať capoeiru oficiálne pred výnimočnými hosťami, ako kultúrny prejav brazílskeho národa. Počas svojho pôsobenia mal spolu so svojimi žiakmi nespočetné množstvo exhibícií, nahral dva albumy a bol aj častým predmetom novinových článkov. Mestre Bimba vytvoril štýl nazývaný „Luta bahiano regional“ obohatením dovtedy známych pohybov tradičnej capoeiry o prvky z „batuque“, veľmi tvrdého bojového umenia, ktorý sa naučil od svojho otca. Capoeira bola pôvodne forma obrany pred fyzickým a psychickým násilím páchaným brazílskou spoločnosťou na Afričanoch. Mestre Bimba vytvoril vlastnú metodológiu ako učiť capoeiru ľudí stredných vrstiev, ktorí týmto útlakom netrpeli. Vytvoril systém, ktorý mal za úlohu úplne zneškodniť útočníka čo najefektívnejšie a v čo najkratšom čase. Po viac ako päťdesiatich rokoch výučby v Salvadore bol Mestre Bimba unavený, chudobný a smutný z nedostatku verejného uznania capoeiry ako seriózneho umenia. Preto sa v roku 1970 na pozvanie Oswalda de Souzu (jeden z jeho žiakov) presťahoval do Goianie, hlavného mesta štátu Goias. Ignoroval tak odhováranie zo strany svojich študentov a nakoniec na to aj doplatil. Bez vytúženého získania prestíže, ktorú mu autority v Bahii odopreli, zomrel Mestre Bimba 4. januára 1974, ďaleko od svojich žiakov, ktorí ho mali úprimne radi. Na uctenie jeho pamiatky, všetky školy v krajine boli na 7 dní zatvorené, aby „capoeiristi“ mohli trúchliť nad stratou tohto velikána capoeiry. Napriek tomu, že Mestre Bimba si vyslovene neželal vrátiť sa ešte niekedy do Bahie, kde neboli on ani jeho umenie docenení, desať rokov po smrti boli jeho pozostatky prevezené späť do Bahie a boli znovu pochované pod jeho bustou.
Medzi tými, ktorí si ešte počas života Mestre Bimbu získali uznanie, bol aj Vincente Ferreira Pastinha, Mestre Pastinha (1889 – 1982), ktorý bol známy svojou oddanosťou k tradičnej capoeire – „Capoeire Angola“, ktorú dlhé roky vyučoval vo svojej škole na Pelouriho námestí. Tento muž sa priam vyžíval v rozprávaní príbehov a svojich vlastných zážitkov. Napísal aj knihu „Capoeira Angola“ a vydal album „Capoeira Angola – Metre Pastinha e sua Academia“. Dvaja najznámejší žiaci Mestre Pastinhu sú Mestre Joao Grande a Mestre Joao Pequenho. Mestre Pastinha o nich povedal: „Oni budú najlepší hráči capoeiry. Pracoval som s nimi tvrdo, aby som to dosiahol. Oni budú praví majstri nielen nejaký učitelia, ktorých môžeme nájsť všade okolo, a ktorí iba ničia našu krásnu tradíciu. Ja som týchto mladých mužov naučil všetko, preto mám veľkú dôveru v ich budúcnosť. Capoeira, boj, tanec, ginga, je môj celý život, je viac ako láska, je zmyslom môjho života.“
Viacero výborných „capoeiristov“ pôsobilo v časoch života Mestre Bimbu. Preto mnohé dnešné skupiny capoeiry nemusia byť iba nasledovníci Mestre Bimbu alebo Pastinhu. Z mnohých sa oplatí spomenúť týchto Mestres: Tiburcinho (Tibúrcio José Santana), Bilúsca (Hilário Rosa de Viterbo), Maré (Antonio Laurindo das Neves), Noronha, Daniel Coutinho, Reginaldo Nascimento dos Santos, Américo Pequeno (Américo Manoel dos Santos), Juvenal da Criz, Manoel Rozendo, Delfino Teles, Joäo Clarindo, Livino Diôgo a Francisco Sales, či Waldemar (Waldemar de Paixäo), ktorý sa preslávil organizovaním pouličných „rodas“.
Medzi novú generáciu capoeiristov patria Mestres: Cobrinha Verde, Joäo Grande, Caicara, Canjiquinha a iní. Viacerí z nich opustili Bahiu, aby učili umenie Capoeiry aj v iných oblastiach Brazílie a sveta, kde neboli pod tlakom vžitých predsudkov. Capoeira bola napríklad odjakživa považovaná za výlučne mužskú záležitosť. V histórii Capoeiry existuje len zopár zmienok o ženách – „capoeiristas“. Známa bola Maria Doze Homens a malá skupina šiestich žien, ktoré Mestre Bimba trénoval na vystúpenie pri príležitosti medzinárodného festivalu v polovici 40-tych rokov. Aj napriek slovám vysloveným dosť dávno Mestre Pastinhom: „Capoeira je umenie pre mužov, deti a ženy – všetci, ktorí chcú, sa ju môžu naučiť“, začali v Brazílii trénovať capoeiru ženy až v poslednom desaťročí.
Capoeirista menom Camisa Rôxa je významný myšlienkou znovuzjednotenia „capoeiry regional“ s tradičnou „capoeirou angola“. Práve ňou totiž ovplyvnil dnešnú filozofiu capoeiry. Moderný „capoeirista“ by mal byť dobrým bojovníkom v štýle „capoeiry regional“, ale zároveň nesmie zabúdať na ducha, rituály a tradíciu „capoeiry angola“.
Použitá literatúra:
[1] Bira Almeida – Mestre Acordeon: Capoeira a brazilian art form, North Atlantic Books, 1943
[2] Nestor Capoeira: The little capoeira book, Norh Atlantic Books, 1995